[Back to Home]

Reviews

A number of reviews discussing the works by V. Bokes can be found below. Please scroll down or follow the links in the index below to read any of them; in the index, the reviews are listed chronologically (first comes last), and according to the language in which they were written.

In Slovak:

In German:




Reviews in Slovak


A propos Bokes. Skladateľ donedávna tabu, outsider, bad boy, zatvrdilý avantgardista, konštruktér, s ktorého tvorbou sa pripomínajú pojmy škandál, prípad, problém, neporozumenie etc. etc. Hádam to skončilo. Ak nie, malo by. Lebo jeho tretia z piatich už symfónií je Opus (nemecky Werk, z vyše päťdesiatich tridsiatyšiesty). Hlavne pre tých poslucháčov, ktorým vyrástli uši s hudbou dvadsiateho storočia (s hudbou Stravinského, Schönberga, Šostakoviča, Weberna, Xenakisa, Lutoslawského... Bellu, Albrechta, Grešáka, Ferenczyho, Zeljenku, Bergera, Bázlika atď. atď.). Richard Zimmer s Košickou filharmóniou nám ukázal, že Bokesova hudba je nielen hrateľná a počúvateľná, ale že je v nej život, pulzuje krv a fungujú nervy, že jej krása je z tohoto sveta. Bokesova Tretia zobúdza, presnejšie púšťa žilou jedovatej dávnej krvi, pretože zatína do živého. Nie preto, že dnes je dnes – takou bola už vtedy, keď písal jej noty a nachádzal jej modus vivendi (1980). Len sme to nechceli vidieť a hlavne počuť! Zo skladateľa znejúcej hudby sme robili spisovateľa hudobnej literatúry, lebo niečo dobiehal a niečo predbehol a bol pritom neuveriteľne osamelým bežcom. V lige sa dostal do ofsajdu a na trestnú lavicu zápasov o tvár slovenskej hudby, nie tak dávno a predsa na dosť dlho bez povzbudzujúceho kriku z tribúny slovenského skladateľského trávnika. Potlesk na konci tohtoročného týždňa bol snáď bodkou tomuto. Symfónia totiž strhla publikum, i vďaka interpretácii, ktorá od prvých taktov odhalila jej dimenzie. Je tu pôsobivá tektonická invencia, rafinovanosť variantnosti a farebnej nuansovanosti hudobného procesu, no predovšetkým je tu myšlienka – kto sme, čo chceme, kam ideme... Odkiaľ a kam siaha úprimnosť rizika a tolerancia (to je len zo skladateľových slov či nôt, alebo to visí vo vzduchu?!) Ako poznamenal jeden z dosiaľ nezúčastnených poslucháčov – tu vieš kde je idea. A keď vám spoza chrbta uprostred symfónie zaznie tuba a hudie si svoje, zistíte, že to s tým na javisku vlastne ladí. Lebo takí sme – sami sebou uprostred masy: raz súhlasní, inokedy mĺkvi alebo hundrajúci. Ale ako ľudia sme svoji. Hlavne, keď sa dostaneme k slovu. Ďakujem.
Milan Adamčiak, Nová slovenská hudba, Hudobný život 6/89, 5. 3. 1989

[Back to top]


Z komornej tvorby ma zaujala aj IV. klavírna sonáta od Vladimíra Bokesa vo výbornej interpretácii D. Rusóovej. Autor v nej uplatňuje pozoruhodnú skladobnú koncepciu (pracuje ňou už viac rokov) postupnej premeny materiálu až do novotvarov s rozdielnym výrazom. Veľký dôraz kladie na presnú organizáciu metrorytmickej zložky, ale aj na zámerné “vytváranie” vzťahov medzi krajnými polohami históriou vykrištalizovaných princípov hudobnej tvorby. Zvolenú metódu pritom neporušuje. Výsledkom je na posluch náročná hudba, vyžadujúca často odlišné vnímanie kategórie času, štrukturálnych premien a spôsobu evolúcie...
Zuzana Martináková: Nebýva každý rok výnimočný (Nové slovo 12. 3. 1987)

[Back to top]


Vladimír Bokes svojou II. symfóniou, zaradenou do silnej autorskej zostavy otváracieho koncertu, nepresvedčil. Nielen kvôli konfrontácii s vyzretými rukopismi spomínaných skladateľov. Bokes si zahrával najmä s trpezlivosťou poslucháča, ktorý po počiatočnom sústredenom sledovaní vnútornej pulzácie jemne diferencovaného hudobného materiálu, ochabol v koncentrácii. Nekonečne plynúci, rozvravený prúd ďalej pripomínal skôr vyvretú hmotu, ktorú skladateľ nezvládol pri formovaní v symfonický celok. Otázka vyrovnanosti, obsahovej zdielnosti s architektúrou diela zostáva závažným problémom dosiahnutia profesionality. Vyše tridsaťminútový prúd Bokesovej symfónie nekládol pred nás ani tak otázky využitia kompozičných prostriedkov, ako skôr zodpovednosti umelca pred istou spoločenskou požiadavkou a potrebou. V dnešnej dynamickej dobe – a to nie je zanedbateľné – je poslucháč ochotný prijímať iba také diela (nielen hudobné), v ktorých sa skutočne niečo hovorí, pravda, ak nám ide o prívlastok - “umelecké”.
n.n., Týždeň novej slovenskej hudobnej tvorby, Nové slovo ...1980

[Back to top]


Vladimír Bokes svojou II. symfóniou pripravil na celej čiare rozčarovanie. Po pútavom Hrušovského diele sa už po prvých minútach Bokesovej skladby vniesol do sály nepokoj a nezáujem poslucháčov. Úvodný, nie nezaujímavý hudobný materiál zapadol do skutočne zdĺhavého, bez akejkoľvek selekcie ponúkaného hudobného toku. Vo vyše polhodinovom diele (a únosnosť súčasnej hudby pri tej najvyššej kvalite všetci veľmi dobre poznáme) – teda rozsiahlej forme nebolo čo povedať, nahromadený materiál sa stal samoúčelným, bez rezonancie, bez želateľného dopadu. Komu, ak nie poslucháčom, zdieľa tvorca svoje posolstvo? Kto ho má chápať, ak nie spoločnosť, v ktorej žije, v ktorej tvorí, ktorá mu dáva všetky podmienky pre umelecký rast a rozvoj? To sú otázky, ktoré by si mal azda predovšetkým položiť autor spomenutého diela sám, pretože iste tak ako celý umelecký front i on očakáva za svoje dielo istú formu pochopenia a tým i spolčenského dopadu svojej výpovede. Ak išlo v tomto prípade o hľadanie vlastného kompozičného jazyka, formy a obsahu, nemalo si toto dielo zo strany autora robiť nároky azda na uvedenie, ak išlo o prejav “vykrištalizovaný” - bude tu potrebné hľadať nové cesty – akceptujúce umelecké hodnoty, ale i komunikatívnosť umenia.
n.n., V. týždeň novej slovenskej hudobnej tvorby, Hudobný život 6/80, 17. 3. 1980

[Back to top]


Po koncertoch nedávnej prehliadky novej slovenskej tvorby sa aj diskutovalo. Vo viacerých prípadoch zaujímavo, niektoré vyslovené názory však nemožno prejsť bez komentára, najmä vtedy, keď sa vyslovujú súdy prinajmenšom esteticky a filozoficky pochybné, keď v nich prežívajú neudržateľné názorové prvky, prípadne obhajujú pozície, ktoré nie sú v zhode s marxisticko-leninskou filozofiou.
Typickou črtou diskusie bolo, že sa vyhýbala... pojmu realizmus, ktorý patrí k hlavným pojmom socialistického umenia...
Krajne modernistické tendencie majú i u nás svojich vykladačov, ale v súvislosti s Bokesovým Klavírnym koncertom sa ukázalo, že viaceré problémy, ktoré “skladba” priniesla, ich vysvetliť nevedia. Hneď otázky, aký obsah je zašifrovaný do tejto zvukovej hmoty, a vôbec či tu ide o nejaké obsahové posolstvo, zostali nezodpovedané. Vraj je to obsah zvláštnej špecifičnosti či univerzálnosti, že je to zvláštna substancia. ... Podľa niektorých diskutérov sa nové, najmä krajne experimentálne veci v umení nedajú preveriť skúsenosťami... Mali by sme ich s uznaním rešpektovať. Rozvíjajme však túto teóriu ďalej. Ak to neviem vysvetliť ani rozumom, prečo by nemohla existovať iná bytosť (napr. Boh), ktorá chápe nám neznámy “zmysel”. Iste každý, kto je hoci len trochu esteticky zorientovaný, vidí, že to ústi k neotomizmu alebo iným idealistickým smerom, napr. i vitalizmu, ktorý predpokladá, že do určitých svetov preniká odkiaľsi zvonku akýsi “vyšší princíp” a organizujúca moc... Jedno z hodnotení (vyslovil ho kritik Igor Podracký v bratislavskom Večerníku hneď po premiére) nazvalo toto špekulatívne myslenie v hudbnom (i nehudobnom) materiáli neumením, čiže čímsi, čo už je z inej kategórie, niečo, čo je azda iným druhom ľudskej aktivity, len nie hudbou. Podracký to povedal otvorene a možno s tým súhlasiť.
Do Bokesovho Klavírneho koncertu, v ktorom je málo investovanej práce a málo obsažného myslenia, si môže hocikto (zrejme najskôr sám autor) vložiť rôzne vybájené ilúzie. Ľudia, ktorým takáto prax vyhovuje, sa chtiac či nechtiac dostávajú na idealistické pozície a diskreditujú rôzne princípy realistického umenia...
Všetky spomenuté názory sú medzi sebou spojené omnoho hlbšími idealistickými zväzkami, ako sa zdá na prvý pohľad. Všetky vychádzajú z elitárskej priority subjektu, z rôznych iracionálnych koncepcií a likvidujú teóriu odrazu, determinizmu, úlohu tried a napokon funkciu strán súčasných revolučných tried...
Krajne komplikované umenie zostáva okrajovým produktom doby rozvinutej socialistickej spoločnosti a podľa toho ho spoločnosť i ekonomika hodnotí. Pojem hudby, ktorá existuje pred akoukoľvek možnou skúsenosťou a mimo nej, chápeme vo svojej podstate ako málo produktívnu aktivitu človeka. Nazdávam sa, že tento druh umeleckého myslenia (i konštruovania) nie je absolútne nevyhnutným pre vývoj a kultúrno-politickú situáciu dneška.
Zdenko Nováček: Za pevnosť marx-leninskej estetiky (Hudobný život 9/78, 10. 5. 1978)

[Back to top]


...Bokes svojím II. dychovým kvintetom inklinoval k typu tzv. hudobných experimentov (aleatorika), čo predstavovalo jedinú výnimku večera.
Ondrej Šuhajda: Komorné koncerty, Hudobný život 5/77, 14. 3. 1977

[Back to top]


...Dňa 30. júna t. r. tu vystúpilo Kvarteto ŠF Košice (M. Jirout, I. Rosa, J. Kýška a J. Jánošík). Tento mladý ambiciózny súbor presiahol umeleckými výsledkami hranice priemernosti a dnes sa radí k popredným slovenským kvartetám. Dramaturgickú doménu tvorí hudba súčasných autorov. Na poslednom vystúpení v Klariskách uvádzali premiéru II. sláčikového kvarteta od V. Bokesa, ktoré autor venoval súboru. Dielo, technicky mimoriadne náročné, farebne a zvukovo nápadité, využíva možnosti sláčikových nástrojov kvartetového obsadenia. Je pretkané pregnantným rytmom, pričom výrazové možnosti presne diferencujú tri časti skladby. V mladých Košičanoch našiel opus spoľahlivých interpretov. Technická suverenita, cit pre proporcie – najmä v súčasnej hudbe, zmysel pre rytmickú a farebnú drobnokresbu, ako i veľké plátno – to všetko podporilo skladateľov rukopis.
E. Č.: Košické kvarteto, Hudobný život 21. 7. 1975

[Back to top]


Z kompozičnej triedy zasl. umelca Dezidera Kardoša uviedol sa úspešne svojou Symfóniou Vladimír Bokes. Dokumentoval bohatstvo invencie, zmysel pre kontrastné protipostavenie jednotlivých úsekov a využitie technických i výrazových možností nástrojov. Symfónia sa vyznačuje určitými neoklasicistickými tendenciami vo formálnom rozvrhu, ktoré autora nutne viedli k určitej zdržanlivosti vo voľbe výrazových prostriedkov...
(vč), Večerník 22. 4. 1970

[Back to top]

Reviews in German


Das sorgfältig aufgebaute Stilprogramm (Schumann, Schubert, Dvořák) wurde durch eine zeitgenössische Urafführung “aufgebrochen”. Man setzte sich mit beneidenswerten Engagement für “Coll'Age für Klavierquintett” (1984) des slowakischen Komponisten Vladimir Bokes (Jahrgang 1946) ein, was den anwesenden Komponisten sicher sehr erfreut haben dürfte. Das nur etwa zehnminütige Stück griff die Ohren ob seiner Neutönigkeit ganz schön an, wa aber nichtsdestoweniger in seiner formalen wie inhaltlichen Anlage recht überschaubar und originell durch seine kurzmotivische, etwas an Janacek gemahnende “Webart”. gb, Sächsische Neueste Nachrichten, Dresden 8. 11. 1988

[Back to top]